9.3 Dynamické smerovacie protokoly
Kým v domácich sieťach si plne vystačíme so statickým smerovaním, vo väčších a zložitejších sieťach sa len ťažko zaobídeme bez dynamického smerovania. Oba typy smerovania môžeme kombinovať, statické smerovania obvykle nastavujeme pre predvolenú bránu k ISP, no sieťový správca môže statické trasy zadať kedykoľvek to pokladá za potrebné.
Dynamické smerovanie nie je žiadnou novinkou - najstarším smerovacím protokolom je RIP už z roku 1988, postupne pribúdali novšie a šikovnejšie protokoly pre rôzne oblasti nasadenia. Obvykle ich používame v situáciách, keď:
- v sieti sa nachádza väčšie množstvo smerovačov, ktoré prepájajú jednotlivé lokálne siete;
- zmeny v sieťovej topológii vyžadujú automatické určenie novej cesty do cieľa;
- sieť sa rozširuje, pridávame stále ďalšie lokálne siete a chceme, aby sa do nich dalo automaticky dostať.
Smerovací protokol opisuje procesy, algoritmy a správy, využívané pre výmenu smerovacích informácií a určovanie najlepších trás. Úlohou je nájsť vzdialené siete a najlepšie trasy do nich, udržiavať informácie vždy aktuálne a pri zmene v sieti ich aktualizovať. Smerovacie protokoly by sme mohli rozdeliť do dvoch kategórií:
- interné (IGP = Interior Gateway Protocol): využívajú sa v rámci organizácie pre prepojenie vnútorných sietí, ktoré spolu predstavujú autonómny systém - tieto siete môžu byť prepojené aj vzdialene, no nejedná sa o ich prepojenie s internetom, príkladom sú protokoly RIP, EIGRP, OSPF a IS-IS;
- externé (EGP = Exterior Gateway Protocol): vymieňajú smerovacie informácie medzi jednotlivými organizáciami, používajú ich ISP na smerovanie v rámci internetu, používa sa na to protokol BGP.
Najlepšia trasa
Už pri statickom smerovaní sme sa stretli so situáciami, keď do cieľovej siete vedú viaceré trasy / cesty. Vieme, že v takom prípade vyberáme tú najkonkrétnejšiu (najšpecifickejšiu) a ak sú viaceré rovnaké, tak vyhráva trasa s nižšou vzdialenosťou. Vzdialenosť však nemožno chápať vo fyzickom význame - skutočne najkratšia trasa nemusí byť nutne aj najlepšia, to poznáme aj z bežného života. Vo všeobecnosti sa teda bavíme o hľadaní najlepšej cesty. Čo však znamená „najlepšia“? Každý protokol to môže chápať inak, cenu počíta inou „metrikou“, napríklad:
- RIP (Routing Information Protocol): Metrikou je počet skokov (hop) cez smerovače, teda lepšia je tá trasa, ktorá prechádza menším počtom smerovačov, a to bez ohľadu na iné okolnosti, nerieši teda ani rýchlosť. Tento protokol je zastaralý a už sa nepoužíva.
- OSPF (Open Shortest Path First): V tomto otvorenom štandarde je metrikou „cena“, ktorá sa vypočta ako súčet čiastkových cien a tie sú určené prenosovou rýchlosťou - rýchlejšie spojenie má nižšiu cenu. V skutočnosti môže cenu nastaviť sieťový správca aj inak.
- EIGRP (Enhanced Interior Gateway Routing Protocol): Tento pokročilý Cisco protokol určuje metriku sofistikovanejším spôsobom na základe rýchlosti najpomalšieho úseku trasy a jej zdržania, pričom zohľadňuje aj zaťaženie a spoľahlivosť spojenia.
Len tá trasa, ktorá je smerovacím protokolom vyhodnotená ako najlepšia, sa dostane do aktuálnej smerovacej tabuľky. V prípade, že do cieľa existujú viaceré rovnocenné cesty, použijú sa obe - jedná sa o rozloženie záťaže (load balancing).